Mary Heimannová sa narodila roku 1962 v Haagu, vyštudovala Vassar College a Oxfordskú univerzitu a vydala rad publikácií zaoberajúcich sa dejinami náboženstva v Británii. Prednáša moderné dejiny na Strathclyde University v Glasgow a je členkou Královskej historickej spoločnosti.
Táto profesionálna historička sa pred časom rozhodla naštudovať a napísať modernú históriu menšieho európského národa, aby sa zistilo, ako odolával medzinárodným tlakom. Vybrala si Československo, naučila sa česky a strávila niekoľko rokov štúdiom primárnych materiálov, dva roky z toho priamo v Českej republike. Výsledkom je uvedená kniha, ktorá je stále ešte dostupná len v angličtine, pre český preklad sa asi doteraz nenašiel v ČR vydavateľ. Preto česká verejnosť pozná obsah knihy najmä z jej prezentácie šéfredaktorom Britských listov J. Čulíkom v článku TU http://www.blisty.cz/art/49566.html.
V r. 2010 sa o tejto knihe dokonca hovorilo v senáte ČR.
Kniha už bola predmetom zväčša kritických recenzií v takých periodikách, ako sú Lidové noviny, Respekt, Dějiny a současnost v ČR, píše o nej aj londýnský The Economist.
Na druhej strane zasa, v ČR je dosť akceptovaný názor blízky postrehom Heimannovej, že tak ako za 1. republiky, aj dnes "pražáci" v hlavnom meste zasa len majú hlavné slovo (ako ukázali napr. nedávne voľby prezidenta, nereprezentujú celú ČR), čo sa ukazuje v mienke obyvateľstva napr. Ostravy alebo Brna a regiónov s extra vysokou nezamestnanosťou.
Sú autori, ktorí považujú knihu za dobrý podnet pre českú historickú sebareflexiu, aj títo však majú výhrady voči vedeckej úrovni tejto knihy. U tohto diela je potrebné uvedomiť si veľký rozsah ale aj zložitosť problematiky, kam patria nielen pomery v mnohonárodnostnom Rakúsko- Uhorsku minimálne od roku 1867, prvá a druhá svetová vojna, školstvo, kultúra, ekonomika, štatistika, voľby, roky 1948, 1968 či 1989, československé légie, pozemková reforma, dejiny politických strán a mnohé ďalšie. Každému z týchto čiastkových problémov sa mnohí českí a slovenskí špecialisti musia venovať celé roky, aby prenikli do ich hĺbky a poznali ich vo všetkých súvislostiach. Nie je potrebné zdôrazňovať ani vysvetľovať, že takmer všetky tieto okruhy otázok si vyžadujú mnohoročné štúdium, osobné skúsenosti, znalosti reálií nielen českého a slovenského, ale aj nemeckého, poľského, maďarského a aj rusínskeho, ukrajinského a ruského prostredia. To nikto nemôže zvládnuť za kratučké dva roky, z ktorých Mary Heimann ešte k tomu časť venovala aj jazykovému štúdiu. Viacerí namietajú, že kniha obsahuje rad faktických omylov, používa väčšinou sekundárne pramene a má subjektívny a negatívny pohľad na českú históriu. Podľa niektorých, dielo neprinášažiadne nové pramene ani argumenty.
Podľa Heimannovej, hlavným vinníkom mníchovskej krízy bol český a slovenský šovinizmus, a nie Hitlerove agresívne plány, o ktorých dnes už snáď nikto nepochybuje. Kľúčové segmenty českých dejín sú označované za „omyly histórie", zatiaľ čo rakúská monarchia za jej prirodzený výtvor zničený slovanskými nacionalismami. Viacerí oponenti namietajú, že veľkou závadou prístupu, ktorý autorka zvolila, je to, že ona neprezentuje československé dejiny v kontexte historických súvislostí, vtedajšie udalosti sa nedajú vždy posudzovať z pohľadu dneška.Základná filozofia knihy M. Heimannovej by sa dala zhrnúť asi takto: československý štát bol vopred odsúdený na zánik, pretože bol založený na politickom podvode (Masarykovo rozbitie Rakúska), falošnej ideológii (čechoslovakizmus) a navyše bol sužovaný českým šovinizmom.
Touto publikáciou je treba sa zaoberať, lebo vyšla pod hlavičkou renomovanej Yalskej univerzity v anglickom jazyku a bude teda dlhý čas ovplyvňovať nielen mnohých mladších historikov a študentov neovládajúcich češtinu alebo slovenčinu, ale aj širšiu verejnosť a komunitu záujemcov o dejiny Československa a dejiny strednej Európy nielen v anglosaskom svete.
Spolu s Petrom Pithartom a Janom Rychlíkom sa Heimannová - bola zaiste najatraktívnejším účastníkom - zúčastnila diskusie na tému "zrození a smrt Československa" 18. apríla v Senáte ČR, ktorú ČT24 sprostredkovala verejnosti (video z diskusie je na webe TU http://www.ceskatelevize.cz/ct24/kultura/223138-diskuse-z-festivalu-spisovatelu-zrozeni-a-smrt-ceskoslovenska/ ).
Prekvapilo, že ťažiskom takmer dvojhodinovej diskusie bolo rozoberanie rozdelenia na ČR a SR k 1. 1. 1993. Táto téma bola už veľakrát diskutovaná, problematika je známa a teda oveľa menej atraktívna ako história zániku Československa v r. 1938. Zánik Československa v r. 1993 bol „zamatový", žiadne nebezpečenstvo zvonku nehrozilo, ČR a SR sa v krátkom čase opätovne zišli v EÚ a súčasné vzťahy sú obojstranne hodnotené ako nadštandardne dobré.
Naopak, zánik Československa v r. 1938 bol deštrukciou diela jeho zakladateľov, štát sa rozpadol na segmenty; juh Slovenska zabralo Maďarsko a z českej časti zostalo neživotaschopné torzo trčiace v „tlame" územia fašistického Nemecka, ktoré ho v krátkom čase aj zhltlo. V tomto článku sú preto komentované dva najatraktívnejšie segmenty knihy: „Vznik československého štátu na základe neznášanlivej ideológie" a „Národnostný útlak v medzivojnovom Československu (segmenty, prevzaté z prezentácie J. Čulíka).
Oponetské argumenty k tvrdeniam v knihe sú vo vyššie uvedených periodikách ako aj v sérii článkov na Britských listoch, venovaných Heimannovej knihe. Vecná, nevzrušená argumentácia, pre čitateľa ponúkajúca fakty na zamyslenie a vlastné posúdenie je v článku P. Schnura „Kdo chce psa bít ... " uverejneného v Literárnych novinách TU http://www.literarky.cz/politika/domaci/1795-kdo-chce-psa-bit-,
V tomto článku je prezentácia segmentov Heimannovej knihy citovaná z článku J. Čulíka a pre oponentskú argumentáciu je využitý ako jeden z hlavných zdrojov uvedený článok P. Schnura.
Vznik československého štátu na základe neznášanlivej ideológieČeši si během devatenáctého století vypracovali mocnou ideologii, jejímž tvůrcem byl především Palacký. Právě podle Palackého bylo husitství v patnáctém století silným nacionalistickým hnutím. ... Jan Hus se v české národně-osvobozenecké mytologii stal základním symbolem české rozhodnosti a nezávislosti a Jan Žižka jakýmsi raným nacionalistou a primitivním socialistou. Jenže spory husitů s katolickou Evropou nebyly nacionalistické, byly náboženské. Avšak v české komunitě vznikla mytologie národního osvobozování, která vyvrcholila ve dvacátém století. ...Český šovinismus konce devatenáctého století přinesl ve století dvacátém tragické důsledky. ...
Masaryk byl podle Heimannové nemilosrdný politický manipulátor a převlekač kabátů. Do britského tisku během první světové války protlačoval propagandu o útlaku v Čechách ... Rozbít Rakousko-Uhersko a vytvořit samostatný československý stát se Masaryk rozhodl zcela arbitrárně, s minimem spolupracovníků a bez mandátu z českých zemí. Čeští politikové v Praze se účastnili korunovace nástupce císaře Franza Jozefa I. - Karla I. - v r. 1916 a ještě v lednu 1917 zdůraznila Asociace českých poslanců, že „český národ vidí podmínky svého rozvoje jen pod žezlem Habsburků".
Masarykovi se podařilo přesvědčit západní spojence o nutnosti rozbití Rakouska teprve poté, když české legie ovládly po bolševické revoluci v Rusku transsibiřskou magistrálu, a Masaryk tak získal na mezinárodní scéně vliv, protože „jeho legie" mohly přispět k válečným cílům spojenců. ... 16. října 1918 nabídl císař Karel I. rakouským národům autonomii a byla naděje, že bude přijata. Masaryk se v panice pokusil na poslední chvíli zabránit dohodě mezi Rakouskem a spojenci vyhlášením nezávislosti Československa.
Vznik Československa v říjnu 1918 byl pro Masaryka pozoruhodným vítězstvím, ale nebylo na něm nic nevyhnutelného. Při vytvoření nového státu Masaryk drsně ignoroval zájmy Němců, Maďarů a Poláků, žijících na území Československa, a hovořil za Slováky a Rusíny, aniž by k tomu měl od nich mandát. Spojenci brzo litovali, že ve střední Evropě vytvořili sporný, nestabilní stát. ...
Oponentské argumenty českých historikov a politikov :
- Nemci versus Česi: aj sama autorka knihy prezentuje, že Česi za Rakúska-Uhorska trpeli, pretože byli občania druhej kategórie. Nemci tvorili politicky dominantné etnikum, zásadným problémom bola pangermánska ideológia. Vojna s Pruskom pri Hradci Králové v r. 1866 skončila pre monarchiu katastrofou; odvtedy sa Prusko stalo hegemónom v Severonemeckom spolku, ktorý bol však len dočasným predstupňom ku vzniku zjednoteného Nemecka. Paradoxne najväčšími „Rakušákmi" boli vtedy slovanské národy, ktoré očakávali od silného Rakúska ochranu pred nemeckými ambíciami a maďarským šovinizmom.
- existoval aj národný koncept zvaný bohemizmus (jeden národ dvoch jazykových vetiev - českej a nemeckej). Realizácia stroskotala na postoji českých Nemcov k českej kultúrnej a politickej emancipácii. Štátoprávna jednota krajín Koruny českej bola striktne odmietaná.
- v česko-slovenskej národno-politickej konštitúcii nie je národná existenca odvodzovaná ani z kmeňovo-etnických „princípov", ani z autoritatívno-hierarchických štruktúr (panovník, ríša ...), ale z univerzálnych, civilizačných hodnôt (náboženstvo, humanita). Husitský kalich symbolizoval jak duchovnú, tak sociálnu emancipáciu, ktorá vyústila v emancipáciu politickú. Národne obrodenecká línia Kollár - Palacký na túto tradíciu nadväzovala, spojila národnú existenciu s „univerzálnym človečenstvom", čo bol diametrálne odlišný koncept národa než u Nemcov, v ktorom Nemec figuroval ako predobraz človeka a vodcu sveta.
- Masarykova národná idea bola identická s nábožensky motivovanou humanitou a niesla v sebe sociálno-politickú dimenziu. Z tejto univerzálnej koncepcie vychádzal Masarykov prístup: národ založený na humanite presahuje jazykovú hranicu. Jedná sa o pojem národa, ktorý sa kvalitatívne líšil od nemeckého „krv a zem". Svojím univerzálnym, nie etnickým zakotvením sa perspektívne tento pojem národa otváral aj iným národnostiam v Československu a niesol teda v sebe štátno-politický rozmer."
- pre usporiadanie strednej a východnej Európy po 1. svetovej vojne si Francúzsko na spojencoch vydobylo takmer neobmedzený mandát a v rámci toho podporovalo vytváranie „nárazníkových" štátov zainteresovaných na obrane voči Nemecku. S tým súvisiaci fenomén je diskutovaný tiež v článku „Národ československý?" na tomto blogu TU http://nesrsta.blog.sme.sk/c/311673/Narod-ceskoslovensky.html .
Národnostný útlak v medzivojnovom ČeskoslovenskuČeskoslovensko, které vzniklo r. 1918, bylo etnicky a nacionálně velmi nerovný stát. Masaryk a Beneš naslibovali Slovákům a Rusínům autonomii, nic z toho však nikdy nesplnili. Menšiny byly nespokojeny. Přitom německé obyvatelstvo v Československu netvořilo menšinu: Němců bylo v Československu víc než Slováků. Proto musela vzniknout fikce „československého národa" ... Svoboda jednotlivých občanů byla zajištěna, avšak ... Meziválečné Československo nebylo inkluzivní multinacionální stát.
Politické strany v Československu byly utvořeny podle národnostních měřítek. Pět českých stran vytvářelo vládní koalice a udržovalo „cizince" mimo vládu, takže se do ní skoro nikdy německé strany nedostaly. .... v zemi, která se z 80 procent skládala z katolíků, šířila vláda silný antiklerikalismus. Zrušení aristokratických titulů bylo traumatické pro německé aristokraty. ... Nový stát patří morálně Čechům, prohlásil Masaryk, i když Němci věděli, že sám Masaryk vyrostl jako Němec a jen změnil svou národnost, takže jím pohrdali. Od r. 1920 byla dekretem počeštěna jména i zcela německých měst. Vydávaly se pouze české poštovní známky. Na československém ministerstvu zahraničí nepracoval jediný etnický Němec či Maďar.
Potíže byly i se Slováky. Když se Andrej Hlinka, jeden z původních signatářů Martinské deklarace, jíž se Slovensko stalo součástí Československa, dověděl, že Masarykovy přísliby, obsažené v Pittsburghské dohodě, podepsané v Americe s českými a slovenskými exulanty ohledně nezávislé slovenské vlády, parlamentu a soudů, nebudou splněny, jel si stěžovat do Francie. ... V důsledku diskriminace Slováků získala na Slovensku obrovský vliv Hlinkova Slovenská l'udová strana. ...
Heimannová argumentuje, že tvrdým potlačováním práv národnostních etnických skupin čeští politikové sami československý stát přivedli k zániku. Hluboké nespokojenosti etnických skupin v Československu výhodně využil Hitler ... Západní Spojenci, kteří o útlaku menšin věděli kontroverzní československý stát v Mnichově v září 1938 nepodpořili.
Oponentské argumenty českých historikov a politikov:
- bezprostredne po vyhlásení čs. republiky boli v českých krajinách vyhlásené tzv. nemecké provincie, ktoré sa separovali a pripojili k „nemeckému Rakúsku". V decembri toho istého roku poslali českí Nemci americkému prezidentovi Wilsonovi telegram, v ktorom vyhlásili, že sa „nikdy nepodrobia čs. štátu" a že „žiadny právne mysliaci človek nemôže chcieť odtrhnúť Nemcov z Čiech od ich vlastného národa". Toto bola atmosféra, v ktorej vznikala Československá republika.
- Československo vraj voči svojím nemeckým obyvateľom nepostupovalo inkluzívne. Čo to ale malo znamenať v praxi? Občania ČSR nemeckej národnosti požívali všetky individuálne a občianske práva. Udelenie kolektívnych práv (autonómie) by z hľadiska práve „narodenej" ČSR znamenalo existenčné riziko. Nemcom nešlo len o samostatnosť, ale o pripojenie k Ríši. A ČSR sa nachádzala v priestore bezprostredného ohrozenia Nemeckom. Heimannová by jen ťažko našla štát, ktorý by za týchto podmienok konal ináč.
- ústretový prístup ČSR k požiadavkám fašistického Nemecka v medzivojnovom období by aj tak nijako nezabránil realizácii vízie "Drang nach Osten" s deklasovaním slovanských národov, čo možno dobre demonštrovať na príklade Poľska a sovietskeho Ruska
- Masaryk odhadoval potrebu min. 50 rokov aby sa v multi-etnickom štáte vytvorilo povedomie spoločnej identity tak, ako napr. v Švajčiarku. Takéto priaznivé okolnosti však nenastali.
- zatiaľ čo sa v radoch českých Nemcov rozrastala nacistická ideológia, poskytlo Československo 10 až 20 tisícom nemeckých utečencov s antifašistickou orientáciou azyl. Správanie sa Československa sa odlišovalo od okolitých krajín, najmä Švajčiarska a Nizozemska, ktoré zo strachu pred hnevom mocného suseda zakazovali akúkoľvek politickú činnosť antifašistickej emigrácie.
- antiklerikalizmus Masarykovej prvej republiky: Heimannová sa nezmieňuje, čo bolo zrejme jeho motiváciou - skutočnosť, že sa v habsburskom režime pre Čechov katolícka cirkev svojou nekritickou spoluprácou s mocnárskym establishmentom zdiskreditovala.
Argumentácia Heimannovej je veľmi podobná tej, ktorú hlásajú sudetonemecké médiá a s nimi sympatizujúce weby v ČR, napr. CS Magazín a Náš smer. V ČR je tiež dobre známa kniha T. Krystlíka „Zamlčené dejiny", ktorého prístup a argumentácia sa s tou Heimannovej prakticky zhodujú.
Na záver príspevku „Kdo chce psa bít ... " zhŕňa P. Schnur hodnotenie diela Heimannovej: ... Uvedená historická štúdia by teda naozaj mohla byť podnetnou záležitosťou, jen trocha ináč, než ako zrejme zamýšľala jej autorka. Bolo by zaujímavé zamyslieť sa nielen nad duchovným prostredím, v ktorom podobné práce vznikajú, ale i nad tým, prečo práve Česi majú taký problém rozlišovať medzi "sebereflexí a sebepokálením". A preto náš (český) pohľad na históriu často neurčuje vlastné sebavedomie / vedomie samých seba, ale „posudky" tých, ktorí cieľavedome presadzujú vlastné záujmy - zabalené do pseudouniversalistických fráz."
Záverečná časť hodnotenia knihy v britskom časopise The Economist je TU http://www.economist.com/node/14902546 ... Pani Heimannová správne upozorňuje na chaotický oportunizmus, ktorý obklopoval rozpad habsburskej ríše. Československo bol jeden umelý konstrukt. Ale, nakoniec takýmto sú všetky krajiny. Medzivojnové Československo zaobchádzalo s Nemcami nedobre. Ale bola to stále ešte ďaleko viac atraktívnejšia krajina z hľadiska občianskych práv (napríklad v zaobchádzaní so Židmi) ako ľubovoľná z jeho susedov, najmä Hitlerovo Nemecko. Povojnové potrestanie Nemcov bolo naozaj poľutovaniahodné, ale následky vojen sú často strašne mrzké. Československí komunisti možno boli výnimočne hnusní, ale demokrati boli často vynikajúci. Bystrozraké historické postrehy sú vždy vítané. Ako mnohí, Česi a Slováci majú veľa toho, za čo by sa mali hanbiť. Ale majú aj veľa toho, na čo môžu byť hrdí.
Odkazy na hlavné zdroje sú uvedené v texte tohto článku.
