Pred vznikom ČSR: František Jozef I.

Autor: Miroslav Nesrsta | 17.12.2016 o 16:33 | (upravené 17.12.2016 o 19:07) Karma článku: 2,87 | Prečítané:  665x

Ku 28. 10. si v ČR pripomínajú výročie vzniku ČSR. Taktiež v SR je záujem historikov o toto dejinné obdobie. V súčasnosti sa reprezentácie ČR a SR dohodli, že pri stom výročí by mali byť akcie organizované spoločne. 

Na tému vznik ČSR boli napísané kvantá úvah a hodnotení a tieto sú dnes najmä v ČR často extrémne protichodné. V období 1. ČSR a za komunistickej totality sa vznik ČSR povinne hodnotil výlučne ako pozitívna udalosť. V období od pádu totality v r. 1989 sa v rámci slobody prejavu otvoril priestor pre akékoľvek dovtedy nevídané hodnotenia. Významný posun nastal počas prvej priamej voľby prezidenta ČR kde si protikandidát Zemana gróf Schwarzenberg získal veľkú časť najmä intelektuálnej verejnosti a to zasa najmä v hlavnom meste v Prahe. S tým v ČR zosilnela nostalgia za monarchiou.
Pre zhodnotenie nakoľko má táto nostalgia ospevujúca idylické pomery v časoch cisára pána reálne základy, je nanajvýš potrebné a užitočné študovať históriu obdobia posledných habsburgovcov a z toho najmä obdobie cisára Františka Jozefa I. (FJ1) Pre tých, čo nie sú akurát kvalifikovaní pre štúdium a hodnotenie histórie zo špecializovanej literatúry, je zasa najlepším kompromisom čítanie o histórii v populárnej literatúre. V prípade obdobia cisára FJ1 hodnotím ako výborné dielo knihu spisovateľa Franza Herre „Císař František Josef I.“, čítal som to niekoľkokrát a budem aj naďalej. Taktiež som preštudoval informácie uvedené na Wikipedii CZ i SK.


p. Weigl z Institutu Václava Klause v ČR píše v svojom článku:

 

21. listopadu 2016 je to 100 let od chvíle, kdy skonal císař František Josef I. V anketách o nejvýznamnějších panovnících a hlavách našeho státu pravidelně v odpovědích našich současníků soupeří Karel IV. s T.G. Masarykem, zatímco František Josef I. se v paměti současné generace zachoval pouze jako starý pán s licousy, na jehož obraz kálely mouchy ...Vedle této švejkovské literární epizody možná „stařičký mocnář“ vytane ještě v paměti nepočetným znalcům historie snad jako „starý Procházka“. ... díky Jaroslavu Haškovi, protirakouské prvorepublikové propagandě a tradici, mohutně přiživené komunistickým obdobím, máme sklon dívat se na Františka Josefa I, jako na lehce retardovaný symbol zpuchřelého Rakouska, „žaláře národů“ ...
A přitom to byl on, kdo vládl naší zemi nejdéle v její historii – celých 68 let – a české země a český národ prodělaly v tomto období největší a nejúžasnější civilizační metamorfózu svých tisíciletých dějin. Z agrární provincie se staly vyspělou moderní průmyslovou zemí a Češi z národa kočích a služek vyspělým, vzdělaným a sebevědomým národem v ničem nezaostávajícím za západní Evropou. ... Zvykli jsme si zásluhu o tento spektakulární historický úspěch připisovat všem možným faktorům – od neviditelné ruky trhu prosazující kapitalismus a spontánní ekonomický a z něj plynoucí společenský pokrok po národní buditele, obrozence a vlastence. Monarchii a jejího nejvyššího reprezentanta císaře jsme si zvykli vidět jako brzdu, překážku či dokonce nepřítele toho všeho.
Jsem přesvědčen, že to není hodnocení spravedlivé, že poměrům v monarchii v 19. století vděčíme za mnoho dobrého ... necharismatická, byť fotogenická postava starého císaře si zasluhuje rovněž objektivnější pohled, který nás může dovést k jeho uznání....
Rakousko-Uhersko a jeho císař nakonec skončily nenáviděny a odmítnuty prakticky všemi svými národy a zapadány prachem historie zůstaly polozapomenuty naší moderní dobou. Troufám si tvrdit, že trochu nespravedlivě. V mnoha ohledech to byla doba velká a šťastná a myslím, že právě z dnešní perspektivy to můžeme ocenit.

 

František Josef I., tituly: 68 rokov cisár rakúsky (nekorunovaný, v rokoch 1848–1916), král český (nekorunovaný) a uhorský (korunovácia 1867), král lombardský a benátsky. Dalmátsky, chorvátsky, slavonský a markrabě moravský.
Tu je strom jeho rodu, v prvých troch úrovniach od koreňa:


 


 


 

František Josef Karel (Franz Joseph Karl von Habsburg) sa narodil 18. augusta 1830 vo Viedni ako syn arcivojvodu Františka Karla (mladšieho syna cisára Františka I.) a jeho ženy Žofie, bavorskej princeznej. Malo sa za veľmi pravdepodobné, že raz nastúpi na cisársky stolec a tomu odpovedala i jeho dôkladná výchova. Na túto dozerala najmä jeho matka, ktorá v mnohých ohľadoch formovala i jeho politické názory. František bol vychovávaný v presvedčení o silnej panovníckej moci a posilňovaný v myšlienke, že cisár sa zodpovedá len Bohu. Okrem bežných predmetov študoval i vojenstvo a učil se súčasne niekoľko cudzích jazykov. K vojenským záležitostiam a armáde mal už od detstva veľmi kladný vzťah. František bol vychovávaný ku zbožnosti a rešpektu ku katolíckej cirkvi. Štátne záležitosti ho od jeho sedemnástich rokov vyučoval sám štátny kancelár, knieža Metternich.

Ku tvrdeniu z predošlej citácie by som dodal, že doba panovania cisára FJ1 bola velká a šťastná, žial hlavne do rakúsko – pruskej vojny v r. 1866. 19. storočie prineslo vzostup nacionalizmu a habsburská ríša bola miestom stretu nacionalizmov jej početných národov. Habsburkovia a František Jozef na ich čele boli odporcovia nacionalizmu. Cisár sa síce považoval za nemeckého monarchu a nemčinu presadzoval ako nevyhnutný jednotiaci element, zásadný pre administratívu a armádu, ale národný šovinizmus odmietal. Cítil, že práve ten veľko-nemecký bol pre jeho ríšu fatálnym nebezpečím. Od zjednotenia Nemecka Bismarckom snívali rakúski nemeckí nacionalisti o spojení s hohenzollernskou ríšou a Habsburkov považovali za prekážku, ochrancu Slovanov a nakoniec za zradcov nemeckej veci. Cisár sa ich obával, ustupoval im, rovnako ako arogantným Maďarom, ale tým si len odcudzil kedysi loajálnych Čechov a Juhoslovanov.

Cisár bol celý svoj život konzervatívcom, legitimistom presvedčeným o svojom oprávnení vládnuť z Božej milosti, ktorý celý ten čas márne bojoval s prízrakmi revolúcie, liberalizmu a hrozbou rozpadu tradičného poriadku. Svoj štát udržiaval dlhé desaťročia svojej vlády pokope vďaka neokázalej a usilovnej úradníckej svedomitosti, svojmu štýlu vládnutia ako plneniu vyššej povinnosti, s ktorou prijímal porážky a neúspechy a zmieroval sa s nevyhnutnosťou zmien a nových javov, ktoré si síce neželal, ale nakoniec s nechuťou akceptoval. Jeho nekompromisný konzervatizmus a odpor ku zmenám a liberálnym reformám býva spomínaný ako jedna z príčin toho, že monarchia neprežila. Stojí však za to položiť si otázku, či práve tento konzervatizmus neudržal monarchiu pokope tak dlho. Zásadným zmenám a modernizácii cisár nezabránil, ale dokázal se s nimi zmieriť a akceptovať ich. I toto prispelo k premene c.k. monarchie v unikátny útvar, v ktorom sa miesil feudálny stredovek a moderná doba, množstvo rôznych národov, kultúr a náboženstiev, západ a východ, Európa i Orient, vysoká mnohonárodní kultúra a vyspelá veda metropol s negramotnosťou na juhu a východe, moderný a výkonný priemysel českých krajín so zaostalosťou balkánskeho a karpatského vidieka.

Celý tento zložitý komplex držali pokope tri inštitúcie – armáda, výkonná byrokracia a symbol jednoty cisár.

Nástup na cisársky trón
František Jozef sa pôvodne vôbec nemal stať cisárom. No v decembri 1848, pod tlakom vonkajších okolností jeho strýko, cisár Ferdinand I. , abdikoval na trón. Nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Žofia Bavorská však presvedčila manžela aby sa vzdal následníctva v prospech svojho syna Františka Jozefa.
Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. František Jozef zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Svoju vládu zahájil v roku 1848 osemnásťročný cisár ako reprezentant protirevolučnej reakcie a reštaurátor absolutizmu, ktorý o rok neskoršie vojensky spacifikoval maďarskú revolúciu. Celistvosť habsburského súštátia zachraňovala armáda potláčajúca odpor voči monarchii. Vďaka nej i oddanosti rakúskeho ministerského predsedu Félixa Schwarzenberga sa cisárovi podarilo revolúciu potlačiť a obnoviť veľmocenské postavenie Rakúska v stredoeurópskej oblasti.

Vláda Františka Jozefa

Odvetou za revolučné vystúpenie národov monarchie bolo zo strany Františka Jozefa rušenie dosiahnutých výhod z rokov 1848 – 1849. Odvolal tzv. Oktrojovanú ústavu z marca 1849, obnovil absolutistické zriadenie a sám sa postavil do čela vlády. V krajine prišlo k nastoleniu policajného režimu.
Nevyjasnený postoj zastával František Jozef v zahraničnej politike. Počas krymskej vojny (1853 – 1856) si Rakúsko kvôli lavírovaniu vo veci priateľstva k Rusku na jednej strane a Anglicka a Francúzska na strane druhej znepriatelilo Rusko. Tento obojaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie a nesprávne zhodnotenie zahraničnopolitickej situácie i do vojny s Francúzskom a Sardíniou v r. 1859. Vtedy sa cisár osobne postavil do čela armády. Ako vojvodca však nemal nadanie a po niekoľkých porážkach bol nútený definitívne odstúpiť Lombardiu a po r. 1866 i Benátsko.
Kľúčovým rokom vlády FJ1 bol rok 1866 kedy došlo ku rakúsko-pruskej vojne. Bola to vojna medzi Pruským kráľovstvom, Talianským kráľovstvom a ich spojencami na strane jednej a Rakúskym cisárstvom a jeho spojencami na strane druhej, o prevahu v Nemeckom spolku. Víťazstvo Pruska nad Rakúskym cisárstvom viedlo následne ku vzostupu postavenia Uhorska a pruskej hegemónii v Severonemeckom spolku. A to bol krok vedúci ku zjednotení Nemecka a jeho „malonemeckému" riešeniu s vylúčením Rakúska. 

Po týchto, pre krajinu citeľných stratách, prišlo v Rakúsku k liberalizácii politického systému a jeho vyvrcholením bolo rakúsko-uhoské vyrovnanie v r. 1867. Monarchia sa rozdelila na dve časti, mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty a pomerne neprehľadný systém spoločných a samostatných ministerstiev. Rakúsko-Uhorsko odteraz malo spoločného iba panovníka, armádu, zahraničnú politiku a menu. Vytvorenie duálneho štátu monarchiu neposilnilo, skôr naopak. Dalo voľný priechod vlne nacionalizmu a vo svojej podstate priviedlo krajinu k zániku.
Liberálne vlády v r. 1867 – 1879 zaviedli pokrokový školský, tlačový a volebný zákon.
V roku 1878 došlo zo strany Rakúska k obsadeniu Bosny a Hercegoviny. Tu však cisár narazil na mocenské záujmy Ruska. To spôsobilo, že sa cisár odvrátil od svojho niekdajšieho spojenca a spojil sa naopak so svojimi nepriateľmi, Talianskom a Nemeckom. Výsledkom bol vznik aliancie nazvanej Trojspolok.
Postavenie Františka Jozefa na medzinárodnej scéne sa postupne oslabovalo. Jeho niekdajšia snaha o zviditeľnenie krajiny i seba samého upadala a postupne sa sťahoval do úzadia na medzinárodnej scéne i v domácej politike. Úloha cisára FJ1 začala byť viac-menej reprezentatívna. Po r. 1893 vlády čelili vlne nacionalizmu a nadstranícky cisár v nej plnil dôležitú integrujúcu úlohu. Do záveru jeho života zasiahlo vypuknutie prvej svetovej vojny, v priebehu ktorej zomrel.

František Jozef stál na čele rakúsko-uhorského mocnárstva šesťdesiatosem rokov, ako jeden z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom starej habsburskej tradície a ochrancu spravodlivosti.

Osobný život
Bola to osobnosť podriadená naplňovaniu predstavy o cisárskom majestáte, skromný v svojich potrebách i spôsobe života, no striktne vyžadujúci dodržiavanie tradícií a pravidiel u cisárskeho dvora. Desaťročia fungoval ako prvý úradník ríše. Prácu začínal väčšinou o piatej ráno, vybavoval spisy a prijímal pri audienciách poddaných, ktorí sa naň obracali so svojimi žiadosťami a prosbami a sám osobne o predmete rozhodoval. Ľúbil armádu, zúčastňoval vojenských manévrov, aj keď nedokázal sledovať pokrok vo vojenských technológiách.. Zmeny vo svete s neochotou a odporom registroval s predtuchou, že prudké zmeny zničia jeho ríšu, čo sa nakoniec aj stalo.

Obdiv a úctu vyvoláva jeho správanie sa v súkromnom živote, ktorý nebol šťastný.
Príbeh jeho manželky, cisárovnej Alžbety zvanej Sisi a spolunažívania s ňou, vydal na obrovskú kopu románov. Cisár ju hlboko miloval, no nechápal. Sisi bola snáď prototypom dnešnej emancipovanej ženy, prostredie cisárskeho dvora s jeho striktne vyžadovanou etiketou Sisi neznášala a snáď i naschvál sa správala tak, že to škodilo povesti cisárskeho dvora. Bola posadnutá športovými výkonmi najmä v jazde na koni a starostlivosťou o svoj vzhľad tak ako to dnes robia modelky. Pred rodinným spolunažívaním uprednostňovala intenzívne cestovanie svetom.
Vrchol tolerancie cisára k nej možno doložiť dvomi exemplárnymi príkladmi. Po prvé, dlhé mesiace pobývala v Anglicku pod vedením trénera jazdy na koni a miestnej významnej osobnosti Middletona. Po druhé, na ostrove Korfu v Grécku zakúpila pozemok s torzom antickej stavby a budovala tam veľký a komfortný kaštieľ pri nákladoch, ktoré devastovali financie dokonca aj samotného cisára. Po dokončení stavby o ňu stratila záujem a dala ju do predaja.
Na cisára doľahli aj ďalšie ťažké rany osudu.
Jeho brata Maxmiliána, krátke obdobie mexického cisára, popravili mexickí republikáni, nervovo labilný syn korunný princ Rudolf spáchal samovraždu. Manželku Sisi nakoniec zavraždil anarchista. S novým následníkom, synovcom Ferdinandom d´Este si hlboko nerozumel.
Priazeň Čechov, ktorí v súlade s Palackým boli tradične pre-dynastickí, František Jozef premárnil ústupkami nemeckým nacionalistom.

Odkaz a sumár

Rakúsko-Uhorskú ríšu možno v niektorých smeroch vnímať aj ako predobraz pomerov v dnešnej európskej únii s jej nedokončenou architektúrou federácie i so súčasnými snahami vrátiť kompetencie národných štátov na úroveň pred prijatím Lisabonskej zmluvy. Ako negatívum T. G. Masaryka sa prezentuje jeho údajne oportunistický obrat od zástancu federalizovaného RU ešte v čase pred vypuknutím WWI k rozhodnutiu ku koncu tejto vojny, že samostatná ČSR je nevyhnutnosťou. Keď si uvedomíme, že RU bolo v tom čase už len vo vleku cisárskeho Nemecka, bolo Masarykovo rozhodnutie vtedy správne. Česi a Slováci sa vtedy navzájom potrebovali, zo strany Čechov pre prezentovanie pred víťaznými mocnosťami, že je tu nejaký československý národ ako väčšinový oproti nemeckej a maďarskej menšine a zo slovenskej strany zasa preto, aby Slováci nezostali naďalej len súčasťou veľko-maďarskej ríše.
Majestát vznešeného „staruškého mocnára“, na uctievaní ktorého boli zvyknuté celé generácie, zrejme inšpiroval i tvorcu povojnovej novej republiky, T.G. Masaryka, ktorého uctievanie v novom štáte hraničilo až s kultom osobnosti. Ba dokonca sa tento kult preniesol až do obdobia prezidenta Havla.
Koniec dobrý, všetko dobré, nakoniec sa obidva naše národy zasa zišli spoločne v Európskej únii.

 

Zdroje:

Wikipedia CZ i SK
Článok p. Weigla na webe echo24 z 21. 12. 2016 „100 let od smrti Františka Josefa ...“


 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum: SaS predbehla v preferenciách SNS, do parlamentu by sa dostalo aj KDH

Ak by sa parlamentné voľby konali počas predchádzajúceho víkendu, súčasná koalícia by v parlamente získala 69 mandátov.

BLOG TRANSPARENCY INTERNATIONAL

Ťapáková zarába viac ako minister, no nemáte právo to vedieť

Právo na súkromie je dôležitejšie.

PLUS

Prečo treba chrípku vypotiť?

Mnoho ľudí netuší, čo znamená zvýšená teplota a prečo je pre telo vlastne užitočná.


Už ste čítali?