Národ československý ?

Autor: Miroslav Nesrsta | 27.10.2012 o 11:10 | (upravené 27.10.2012 o 23:20) Karma článku: 6,00 | Prečítané:  1023x

Každý rok  náš Český spolok na Liptove organizuje spomienku na výročie (teraz 94.) vzniku ČSR, pri pomníčku vzájomnosti v miestnom arborétu.

Do diskusie po hlavnom príhovore som vstúpil s príspevkom, uvedeným nižšie, vypracovaným  so snahou o najvyššiu možnú mieru nadhľadu a objektivity.
Zostaveniu textu predchádzalo rozsiahle vyhľadávanie a štúdium problematiky na webe vrátane diskusií na fórach. Hlavné využité zdroje boli dva
- „Národ Československý ?!", ČT 24 http://www.ceskatelevize.cz/ct24/exkluzivne-na-ct24/osobnosti-na-ct24/115177-narod-ceskoslovensky/
- „Sbohem Československo (1/12)" , ČT 2 http://www.ceskatelevize.cz/porady/10417026502-sbohem-ceskoslovensko/212452801380001/

Príbeh vzniku ČSR je takmer neuveriteľný. Ťažko uveriť, že tak ďalekosiahlu zmenu hraníc od Ašu až po Užhorod zariadi skupinka zapálených idealistov svojou neúnavnou prezentáciou a propagáciou pre vznik ČSR, u víťazných mocností 1. svetovej vojny. Hlavnú úlohu medzi nimi hral profesor a poslanec Tomáš G. Masaryk, takmer sedemdesiatnik, ktorý však svojou energiou vydal za niekoľko mladíkov. S veľkým pričinením TGM a jeho najbližších spolupracovníkov M. R. Štefánika a E. Beneša tak vznikol štát, medzi ktorého 13 miliónmi obyvateľmi boli aj 3 milióny Nemcov a 750 tisíc Maďarov. Toto výbušné národnostné zloženie potom stálo aj za koncom ČSR o dvadsať rokov neskôr.

Na našom území predchádzalo Československu Rakúsko-Uhorsko (RU). V minulosti predovšetkým Anglicko tento štátny útvar považovalo za významnú súčasť európskej rovnováhy síl blokujúce imperiálne rozpínavé snahy Nemecka, ale aj Ruska. Hlavným problémom stability RU bola však nespokojnosť slovanskej časti, predovšetkým česko-slovenskej a srbskej entity, so svojim postavením v RU, v protiklade k jeho nemeckej a maďarskej časti.

"Národ československý" nebol len výmysel TGM a jeho najbližších ako sa všeobecne traduje, ale v danej situácii pre akceptovanie vzniku ČSR nevyhnutnosť, aktívne podporovaná víťazným Francúzskom. ČSR bola od samého začiatku ťažkým politicko-národnostným problémom. Na tomto území žili tri veľké národnostné celky: Česi = 7.4 milióna (52%). Nemci = 3.3 (22.5%) a Slováci = 2.3 (16%). Bez ohľadu na návrhy T. G. Masaryka a E. Beneša (teória československého Švajčiarska) parížska vláda federalizáciu štátu nepripúšťala. Obávala sa, že federalizáciou by sa posilnil nemecký vplyv na tomto území a to v tom čase nemala v úmysle. Ako však urobiť menšinu z národa, ktorý je o viac ako jeden milión obyvateľov početnejší ako Slováci?
Idea československého národa teda vznikla predovšetkým ako spôsob, ako presadiť nový štátny celok v čase po prvej svetovej vojne a po rozpade Rakúska-Uhorska. Do značnej miery umelý projekt mal vytvoriť jeden, československý, štátny národ uznávajúci menšinové národy žijúce na jeho území.
T. G. Masaryk až do roku 1914 spoliehal na Rakúsko. Keď sa však Rakúsko ukázalo byť neschopným riešiť aj českú otázku a keď emigroval, začal premýšľať o reálnosti tohto programu. Pritom začal uvažovať o potrebe spojiť sa s blízkym národom a tým pochopiteľne boli Slováci. To iste je jeden z pilierov čechoslovakizmu, povedzme úvaha geopolitická, o ktorú Masaryk opieral svoju myšlienku štátu. Masaryk si bol vedomý, že Česi naliehavo potrebujú koridor z nemeckého obkľúčenia smerom k iným slovanským národom.
Avšak je tu ešte druhý koreň čechoslovakizmu súvisiaci s jazykovým ponímaním národa tak, ako sa uplatnilo v strednej Európe. Akonáhle sa povedalo, že Čechom je ten, kto hovorí po česky (to do 18. storočia vôbec nebolo samozrejmé - prevažovalo poňatie teritoriálne), logicky sa objavila otázka, kto sú tí ľudia v Hornom Uhorsku, ktorí hovoria jazykom, ktorý je češtine veľmi blízky. To je myšlienka čechoslovakizmu jazykovo etnická.
S myšlienkou, že Česi a Slováci sú jedným národom, pretože majú spoločný jazyk, vystúpili slovenskí evanjelici už koncom 17. storočia v dobe prechodnej rekatolizácie na Slovensku. V tomto evanjelickom prostredí vzniká myšlienka: máme spoločný jazyk (slovenskí evanjelici používali staročeštinu ako jazyk liturgický), teda sme jedným národom. Táto myšlienka žila v evanjelickom prostredí v 18. storočí.
Avšak katolíci, ktorí na slovenskú vždy tvorili väčšinu, túto ideu nikdy neprijali, pred rokom 1938 katolícka väčšina na Slovensku (reprezentovaná intelektuálnou elitou a najmä duchovenstvom) nemala adekvátny podiel na moci - na Slovensku politiku robila luteránska menšina napojená na pražský Hrad, ktorá prezentovala českej verejnosti slovenskú realitu tendenčne. Boli to tzv. "Hlasisti", väčšinou ľudia z radov evanjelickej inteligencie a absolventi buď univerzity v Prahe, alebo vo Viedni. Vavro Šrobár, Pavol Blaho, k Hlasistom mal blízko aj Ivan Dérer, hoci sa priamo neangažoval. Tí boli ochotní myšlienku čechoslovakizmu akceptovať v politickom zmysle.
Slováci nemali s Čechmi spoločnú históriu. Slovensko je predovšetkým do doby národného obrodenia a do roku 1918 súčasťou uhorských dejín. Pre Slovákov český štát historicky nepredstavoval hodnotu, pretože nikdy neboli jeho súčasťou. A tak, Slováci v podstate odmietali myšlienku, že by boli jedným národom v etnickom zmysle. A to, že by boli jedným národom v politickom zmysle, bola ochotná akceptovať len určitá (evanjelická) časť. O 10 - 15 rokov po vzniku ČSR pôvodná čechoslovakistická inteligencia v rámci generačnej výmeny vymrela alebo to boli už ľudia starí, ktorí strácali vplyv. Takže čechoslovakizmus v pôvodnej podobe týmto spôsobom v 30. rokoch zaniká.

V histórii ČSR sa takto od začiatku problematický pojem jednotného česko-slovenského národa spochybnil už krátko po jej vzniku. Veľmi skoro bola pod vedením Hlinkovej strany presadzovaná požiadavka autonómie Slovenska, prijatie tejto požiadavky by však ihneď nastolilo otázku autonómie pre Nemcov. Aj keď bol export českých vysoko kvalifikovaných kádrov na Slovensko v prvých rokoch po 1918 prínosom pri budovaní tamojšej administratívy a školstva, neskôr postupne nastupovali vlastné domáce kádre rovnakej kvality a Česi na vedúcich miestach začali prekážať v ich služobnom postupe. Ďalší vývoj viedol k osamostatneniu Slovenska najprv v r. 1939 pod priamym diktátom Hitlera a potom v roku 1993 v znovu obnovenej demokracii už ako priama realizácia práva na sebaurčenie a to nekonfliktne, dohodou reprezentácie oboch strán vedených Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom.

Tento vývoj však nijako nezmenšuje význam emancipácie oboch národov a ich obrodenia pri vzniku ČSR v roku 1918. V súčasnosti sa tieto národy opäť zišli pod spoločnou strechou Európskej únie, zasa už nie je hranica medzi SR a ČR, vytvorená pri rozdelení. Tu môžeme dobre prijať hodnotenie prínosu a významu EÚ známym poľským politológom Adamom Michnikom, ktorý si svoj euro-optimizmus udržuje aj v dnešných ťažkých časoch: "... kríza vo mne vyvoláva obavy a núti ma viac premýšľať o veciach, ale nevidím pre náš kontinent lepšie riešenie ako európsku integráciu. Zaiste, je nevyhnutné realizovať potrebné reformy, ale EÚ stále zostáva najlepším projektom, aký v Európe vznikol za posledných 500 rokov. "

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?